História obuvi a obúvania III - "Temný" stredovek

Stredovekom sa ohraničuje dejinné obdobie, ktoré začalo rozpadom Západorímskej ríše v roku 476 a skončilo objavením Ameriky Krištofom Kolumbusom v r.1492, vo všeobecnosti sa za koniec stredoveku považuje začiatok 16.storočia.

Ére stredoveku predchádza “ Sťahovanie národov“, pre ktorý bol charakteristický rozsiahly presun germánskych a slovanských kmeňov prebiehajúci od konca 4. storočia do konca 6. storočia. Sťahovaním  národov sa končí obdobie neskorej antickej kultúry a začína epocha raného stredoveku. Po páde rímskej ríše zostáva Európa rozdrobená na malé územné celky. Predtým izolované komunity barbarov (týmto názvom Rimania označovali cudzincov) začínajú rozvíjať trvalé osídlenia. Kmene – skupiny spoločenstiev sa postupne konsolidujú do väčších celkov - kráľovstiev, vznikajú nové technológie, rozširujú sa obchodné možnosti  a na svetlo sveta sa dostávajú rozličné štýly a druhy obuvi.

Raný stredovek

(približne od  konca 5.storočia do 11.storočia)

Informácie o  obuvi zo začiatku raného stredoveku sú povrchné a neúplné. Môžeme predpokladať, že v období piateho a šiesteho storočia koptskí mnísi v blízkosti mesta Panopolis (dnešný Akhmin) v Egypte poznali určité technologické postupy spracovania materiálov a výroby obuvi. Niektoré z fragmentov a kópie obuvi z tejto oblasti môžeme dnes nájsť v Baťovom múzeu obuvi v Toronte alebo v parížskom Louvri.

Oproti relatívne dômyselným topánkam z obdobia Rímskej ríše, vývoj obuvi v ranných fázach stredoveku stagnoval. V Európe niekoľko nasledujúcich storočí pretrváva vplyv Rimanov. Obuv s plochou koženou podrážkou je obvykle vyrobená z hrubých kusov kože zošitých dohromady a zviazaných na členku. Obuv má minimum ozdôb, ozdobné stehovanie je veľmi vzácne. V severných regiónoch  Európy sa vyskytujú  topánky s vlasom dovnútra. V tomto jednoduchom spôsobe výroby sa  obuv zhotovuje až do dvanásteho storočia a je najčastejšie objaveným druhom obuvi archeologických vykopávok. Namiesto tepelnej izolácie zo sena sa v čoraz väčšej miere používa ovčia vlna, prípadne je zvršok obuvi (čižiem) zhotovený zo samotnej ovčej kože s rubom dovnútra a zošitý s podrážkou z hovädzej kože.

Vrcholný stredovek

(11.-14. Storočie)

V priebehu 11. a 12. storočia nadobúda obuv okolo päty oblejšie kontúry, koža zvršku sa reže na menšie diely, pribúda viac šitia-stehov spájajúcich jednotlivé časti, čím sa obuv lepšie prispôsobuje k  chodidlu. Na európskych panovníckych dvoroch sa čoraz väčšej obľube teší kožená obuv s nadmernou veľkosťou – predĺženou špičkou, tento módny štýl dosahuje vrchol v 15. storočí.

Dochádza k  profesionalizácii obuvníckeho remesla a vytváraniu cechov. Nemálo obuvníkov prichádza z iných remeselných odvetí, hlavne z garbiarstva. Obuvný remeselník je častokrát  “multiinštrumentalistom“ - farbiarom, súkenníkom, garbiarom, prípadne sa nešpecializuje iba na výrobu obuvi. Pri výrobe topánok sa najčastejšie využíva koža divých zvierat - muflónov, danielov, vysokej i srnčej zveri, koža zdomácnených  kôz, prasiec a v neposlednom rade hovädzieho dobytka. V priebehu 13. storočia sa na scéne objavuje sériová výroba obuvi - určité najobľúbenejšie typy topánok sa vyrábajú v niekoľkých veľkostiach.

Obuvou chudobných (nevoľníkov) hlavne v horských a podhorských oblastiach v regióne strednej Európy sú krpce. Tento kožený druh obuvi sa používa v celom Karpatskom oblúku. Krpce sa najčastejšie vyrábajú zo spracovaných hovädzích koží, môžu byť zhotovené z jedného alebo z dvoch samostatných dielov tvoriacich zvršok a podrážku, šnurujú sa remienkami alebo povrázkami omotanými okolo členka. Ako tepelná (čiastočne aj ako ochrana mechanická a ochrana proti vlhkosti) izolácia sa používajú onuce – pruhy látky omotané okolo chodidla.
V regiónoch východnej Európy (Ukrajina, Rusko) sú rozšírenou ľudovou obuvou sandále zvané  lapty - obuv je najčastejšie spletená z lipového lyka a fixovaná  šnúrkami obviazanými okolo členka.

Neskorý stredovek

14. a 15. storočie

Európania nosia  širokú škálu rôznej druhy  obuvi, od jednoduchých mokasín po vysoké zdobené topánky s pretiahnutou špicou. Zvršok  obuvi  je najčastejšie zhotovený z kože, podrážka z dreva alebo korku. Topánky sa uväzujú  šnúrkami alebo sa fixujú prackou či sponami. Pracujúca vrstva nevoľníkov používa ťažšie a mohutnejšie kožené topánky.  Vyššia spoločenská vrstva, o ktorej obuvi sa hlavne vďaka umeleckým výtvorom (obrazy, tapisérie) dochovalo najviac informácií, nosí ľahšiu a prepychovejšiu obuv.

Dreváky - spravidla sa jedná o obuv s drevenou alebo korkovou podrážkou, koža alebo fixovacie kožné remienky sú pribité na obrube podrážky, môže uzatvárať celé chodidlo prípadne len prednú časť chodila. Tvar podrážky môže byť rôznorodý, s podpätkami alebo plochý. Platforma sa vyrába v rozličnej hrúbke, od niekoľkých milimetrov až do 7-8 centimetrov, na spodnú časť podrážky sa pribíja tvrdá hovädzia koža, ktorá tlmí zvuk vznikajúci pri chôdzi. Dreváky môžu byť vyrezané i z jedného kusu dreva, tento druh je známy pod označením  “holandské dreváky“.

Najobľúbenejšou obuvou vyšších spoločenských vrstiev - šľachty 14. a 15. storočia sú topánky nazývané “krakovské“ alebo “poľské“ (crackowes a poulaines). V období dvanásteho storočia kresťanskí králi a cirkev vysiela do Svätej zeme (Palestíny) krížové výpravy, v ktorých sú nájazdníci vystavení iným-novým vplyvom Byzantskej ríše (476-1453), získané technické poznatky a  rôzne módne prvky prinášajú späť do svojej vlasti. Krakovské sú mäkké kožené topánky, ktoré v extrémnych veľkostiach častokrát dosahujú dvojnásobnú dĺžku chodidla. Takto dlhá obuv je fixovaná šnúrkou, ktorá sa uväzuje na špici a končí pod kolenom, u najzámožnejších a vysokopostavených šľachticov  mohla  dosiahnuť dĺžku 60 cm. Tento módny štýl vznikol na poľskom kráľovskom dvore a neskôr sa rozširuje do ďalších kráľovských sídiel. Predpokladá sa, že hlavne pri nepriaznivom - daždivom počasí sa topánky nazúvali do drevených galoší (na spôsob drevákov), ktoré ju okrem predratiu chránili pred blatom a vodou. Topánky mala ozdobné klipy a spony, tento módny trend pretrváva až do konca stredoveku.

Na konci éry stredoveku (Nemecko-1480)  sa objavuje špecifický druh zošívanej topánky, ktorý sa postupne rozširuje do celej Európy. Konštrukcia obuvi – po celom obvode zvršku vnútornej podošvy je našitý lem – pásik kože. Priehlbina vytvorená lemom je vyplnená pórovitým mäkkým a priedušným materiálom, najčastejšie korkom. Odstávajúca – vonkajšia strana lemu je sériou stehov prišitá k samotnej vonkajšej podrážke. Obuv je  symetrického tvaru - nevyrába sa zvlášť pre pravé a ľavé chodidlo. Tento spôsob výroby sa v nemalej miere využíva až do dnešných čias a je známy pod anglickým výrazom “welted shoe“, viď. názorné videá.

Video 1 Welted Shoe
Video 2 Welted Shoe
Video 3 Welted Shoe
Priebeh výroby topánky 15. storočia.

História obuvi a obúvania I - Najstaršie objavy

História obuvi a obúvania II - Spod egyptských pyramíd až po rímske Koloseum